Najdrahšia a samozrejme jediná segra…. Otvorila som dnes elektronický denník, známy pod názvom Facebook a čo nevidím! Moji dvaja friendi oslavujú narodeniny. Zachcelo sa mi trochu nostalgizovať, lebo pri štandardných rodinných oslavách zo stiahnutého hrdla dokážem od nádychu až po prvú slzu dostať iba „Milý náš…“ Oukej, oslovenie by sme mali. Priznám sa, šokuje ma, koľko rokov ubehlo od mojej prvotnej zaznamenanej spomienky na detstvo s tebou a až keď som vďaka tvojmu otcovi zistila, že nemáš dvadsaťdeväť ale (á sakra!) tridsať, pochopila som, že aj my starneme. (opäť á sakra!) Ešte nedávno som ti ladným pohybom jedenapolročnej rúčky ťahala ostrie noža skrz tvoju dlaň, kotúľala ťa u babky dolu schodmi, či zvalila na teba môj pád na maminých podpätkoch a neskôr robila woodoo pokusy s tvojimi bárbinami. Prepáč, to bol prejav deficitu Kena, dnes to už viem. Ty prvá si mi ozrejmila, že deti neprichádzajú na svet tým nechutným spôsobom, aký sa mi snažili nahovoriť niektoré spolužiačky, ale rodičia ich náhodne nachádzajú v tráve. Istý čas som ti na narodeniny dávala knihy. Červenej knižnici si nikdy zvlášť neholdovala, ako som neskôr zistila, ani horor ťa veľmi nebral… Dnes je práve pätnáste výročie dňa, kedy ti mama povedala pamätnú vetu: „Dam ci 500 korun, len ic dakdzi von, na diskoteku.“ Bolo to v čase, keď sme my, ešte pod zákonom skúšali prvú marsku v parku pri kostole. Môj denník neobsahuje zmienku o tom, či vôbec tušíš, ako chutí cigareta, ale ako lekárke sa ti ani nečudujem. Potom prišla prvá vec, v ktorej som ťa ako mladší súrodenec predbehla….Tomáš. Keď si sa presťahovala do veľkej Blavy, narodky začali byť zriedkavejšie, asi preto odmietam uveriť tej tridsiatke. Vtedy som však vďaka tebe spoznala nový fenomén: Záchvat slobody. Vlastne dva: Záchvat slobody a Bratislavu z pohľadu chodca. Potom prišla druhá vec, v ktorej som ťa predbehla….vodičák. Touto položkou zároveň končím zoznam vecí, v ktorých som ťa predbehla. No a teraz sa od prológu dostávam až k jadru môjho dnešného monológu. Opäť je desiaty január, už dvadsiaty ôsmy v poradí, čo ťa poznám. A mám opäť o čosi viac rešpektu voči tvojej životnej ceste. Práve preto, lebo je taká akú nemá nik iný okolo mňa a som presvedčená, že práve tak atypický človek ako ty, bude mať radosť zo špeciálneho klišé balíčka (päť klišé viet plus dve grátis) narodeninového charakteru. Poďme na to: „1. Dnes krásny sviatok máš, už 30 rokov život spoznávaš. 2. Všetko najlepšie k tvojim narodeninám, veľa zdravia, šťastia a lásky. 3. Prajem ti mnoho pracovných i osobných úspechov. 4. Nech ruže sypú sa ti, nech každá túžba splní sa ti. 5. Nech máš život ako sen, užívaj si každý deň. 6. Len to najkrajšie, čo život môže dať, chceme ti pri tvojom jubileu zaželať. 7. Keďže máš dnes tridsať rôčkov, prajeme ti veľa šťastných krôčkov.“
Ku špeciálnemu narodeninovému klišé balíčku ešte prikladám želanie veľkého obnosu peňazí, smerovaného zo slovenského zdravotníctva na tvoje konto, a ako zvyknem hovorievať mojim deťom: „Želám si modré z neba, hodinky s vodotryskom, bieleho koňa a dobré deti.“ Knihu ti už tento rok nedám. Máš plnú knižnicu vlastnej fantastickej knihy života. Myslím, že by sme na prahu tridsiatky mali na najbližšej lyžovačke prehodnotiť štruktúru darčekov na najbližšie desaťročie a tiež…dokedy chceme naše deti držať v tom, že sme ich našli len tak pohodené v tráve….
PS: Musím sa ti priznať, že som v Panta Rhei našla knihu „Příští rok o rok mladší“