Iw Adamová

Mám kamarátku…. kto ju nemá, však?, začnem mojim obligátnym ohováračským prológom, vyplývajúcim z nejakej životnej skúsenosti. Táto však poukazuje na istý rozširujúci sa problém v našej spoločnosti, ktorý má k skutočným problémom naozaj ďaleko, no ako to už lekári zvyknú hovorievať, „u citlivých jedincov môže vyvolávať alergické reakcie“.

Začnem teda štandardným zvonením telefónu, podotýkam, že môjho a na druhej strane linky je ona. Moja kamarátka…  „Ivulik ahoj zlatinečko, no ako sa máš? Dlho sme sa nepočuli mojenko, Lenočke sa už cnie za chlapcami. Čo robia anjelikovia moji?“ Za toto uvítanie má  u mňa moja priateľka vždy bobríka lásky, nakoľko takéhoto telefonického uvítania u mňa doposiaľ nebol schopný žiaden muž. „Mojko no kedy sa zastavíte na kávičku? A čo teraz robíš zlatik?“ Po stručnej referencii, že makám a chlapci sú v škole a ešte stále dosahujú dobré štúdijné výsledky skonštatuje: „Joooj milačkovia moji“ a „Miláčik počúvaj a jak robotka?“ Jej infantilné výrazy skonfrontujem s flegmatickým „v pohode, nikto ma momentálne neserie“ no ona napriek tomu ani za toho svätého neprepne na iný mód. A tak sa bavenkáme na témičku Lenočkiných (dcériných) napredovaní v školičke, úžasného slniečka za oknom, ktoré z ich bytíku, čoby! z ich hniezdočka lásky robí…vlastne už neviem čo, o tom, ako Jarinko asi pôjde robkať do zahraničia a medzitým to všetko stihne okoreniť ďalšími božtekmi a osloveniami typu „anjelik, lásočka, miláčik“ a naozaj, naozaj veľmi starostlivým tónom. Uff…

Konečný dospelácky progres nastane, keď sa téma zvrtne na jej prácu. „No vieš čo? Zmrdi jedni, to cestovanie je už tak drahé, že hovno zarobím, keď si to prepočítam. A navyše, tie kravy učiteľky mi malú nezoberú do kolektívu už len keď má prvé sople. Si to uváž, človek aby platil za všetko ako debil, všetky pravidlá dodržiaval ako ten chumaj, ale keď je problém, nikto neberie ohľad. A ani tá stará psychopatka (svokra) nepomôže!“ Zažiarili mi oči. Mám na ňu liek a telefonickú cukrovku už nechytím. A konečne som sa dostala k podstate nášho hovoru – pozvala som ju na kávu. Už viem, že keď mi bude z jej telenovelových výrazov sladko až za ušami, stačí prehodiť tému na prácu a opäť sa mi nebude dvíhať tlak. Ibaže by sa jej infantilné slovné chúťky infiltrovali ešte aj tam a tak by som musela počúvať niečo ako: „človiečik by platenkal ako debilček“, či „zmrdíkovia jedni, to cestovaníčko je už tak drahučké, že hovienko zarobkám“…… Z úvah ma vyrušila kámoška na druhej strane: „ Tak dobre mojenko teším sa na vás, prídeme s Lenočkou okolo poludnia. Bozkávam ťa! Aj Lenočka posiela chlapčekom pusinku. Paaa!“